Kam kráča ľudstvo a kam kráčam ja?

Autor: Miroslava Kurkinová | 24.8.2013 o 21:09 | (upravené 26.8.2013 o 0:56) Karma článku: 7,53 | Prečítané:  668x

Keď si trochu ponamáham mozog, spomeniem si, že pred „mnohými a mnohými" rokmi sme si na maturitný sloh mohli zvoliť zo štyroch slohových útvarov aj úvahu s naozaj „geniálnou" témou pre čerstvých dospelákov - Kam kráča ľudstvo a kam kráčam ja? Mali sme síce už 18 (a „začali sme milovať svet a bytie"), no hoci to bola hranica dospelosti, mohli sme v tom veku napísať naozaj niečo k veci k tejto (možno zdanlivo) ľahkej téme?

Momentálne mám 25, rok aj čosi od ukončenia výšky a rovnako ako pred 6 rokmi, ani teraz by som si túto tému na dvojstranový sloh nevybrala, a to z veľmi prostého dôvodu - kam človek, mladý absolvent len s neurčitými obrysmi snov vlastne kráča? Nehovoriac o tých, čo kráčajú v tejto republike. Keby som ale hľadala odpoveď na otázku v pôvodnom znení u človeka, ktorý má už toho dosť odžité (aby na ňu vedel odpovedať tak, že by zosnoval relevantnú slohovú prácu), napr. u mojej starej mamy, spustilo by to určite prednášku typu - „Ľudstvo kráča do zatratenia a ty, aby si tam nešla tiež, by si mala ešte dnes pekne odkráčať do kostolíka". Tak ten nápad radšej púšťam z hlavy:)... zatváram oči... kam som si myslela, že ma nohy metaforicky ponesú takto pred rokom?... realita sa stráca ako ranná hmla s východom Slnka a rok staré spomienky nadobúdajú opäť na chvíľu svoje zreteľné kontúry nenávratnosti...

Ako táto úvaha v mojej hlave začala?

Ak ste to doteraz moc neregistrovali, v 5. ročníku na výške (teda, ak je to váš posledný ročník:) si určite všimnete, že Einstein mal s tou svojou teóriou relativity pravdu (pričom ste ani nemuseli dávať extra pozor na fyzike:). Čas v živote beží strelenou rýchlosťou v závislosti od toho, čo práve robíte a vy sa práve pokúšate zmobilizovať všetky svoje sily, aby ste (ako tak dôstojne:) ukončili dôležitú etapu svojho života. Tá etapa mala kopu ďalších prívlastkov, pozitívnych aj negatívnych - najkrajšia, nezávislá, miestami dosť stresujúca, slobodná, zúfalá, energicky vyčerpávajúca, žúrovacia..., skrátka bola to etapa protikladov. Samozrejme každý z nich bol pre vás aktuálny v inom životnom období a v inom štádiu akademického roka.

Pred štátnicami si viac ako kedykoľvek počas rokov krutého štúdia želáte jeho nezvratný koniec, no aké pocity vás zachvátia, keď je konečne po nich? Je vysoko pravdepodobné, že po úspešnom ukončení „tortúry" návaly endorfínov, dopamínu a i. hormónov dobrej nálady do krvi spôsobia prudkú eufóriu, hneď ako si uvedomíte, že ste práve dosiahli to, kvôli čomu ste 5 rokov študovali - tri písmenká a jednu bodku pred menom. Boom! Škola sa zatrasie, lebo vám a vašim spolužiakom - úspešne zoštátnicovaným - padol balvan zo srdca veľkosti asteroidu. Ďalší variant je, že vám to zatiaľ akosi  nedochádza a akoby sa neviete správne tešiť. Mám však pre vás dobrú správu - ono vám to dôjde a veľmi rýchlo, nielen keď budete skákať od radosti tak vysoko, že dostanete otras mozgu o plafón. Dôjde to aj takým, ktorí nie sú skákajúco - jasajúce typy, teda tým, čo to berú s chladnou hlavou pekne racionálne. Ak na to máte dosť síl, idete ten váš doteraz asi najväčší úspech v živote osláviť hneď alebo si radšej konečne zaplníte žalúdok niečím iným ako kávou a energeťákmi, prípadne sa pokúsite mozog dostať do REM-fázy a oslavu si naplánujete na večer. Počkať - a čo tí trochu viac racionálni? Samozrejme aj tí pôjdu večer požúrovať, no snažia sa takéto veci brať ako prirodzenú súčasť vývoja ich života, a tak z toho, že sú zrazu nezamestnaní neštudenti „nerobia vedu".

Čo sa ale môže u oboch typoch stať? Na druhý deň sa zobudíte s opicou, orangutanom, ak nie rovno s King Kongom a snažíte sa spomenúť si prečo. V strese možno schmatnete prvú knihu povaľujúcu sa pri posteli s nádherným úmyslom učiť sa, no zrazu vám zasvieti kontrolka - učiť sa??? Veď už sa predsa nemusím, je po všetkom! Áno, je ozaj po všetkom... Už žiadne učenie sa do neskorých nočných hodín, resp. skorých ranných, žiadny stres, zúfalstvo, "vytrhané vlasy, vypadané zuby, kofeín v žilách miesto krvi", čomu sa začnete tešiť, veď nič iné ste si v poslednom čase nepriali, no nie? Vaše myšlienky však preruší intenzívne klopanie na dvere. „Kto je tam?", spýtate sa. "Ahoj, volám sa Realita. Vraj by tu mal byť nejaký čerstvý vysokoškolský absolvent. Prišla som si po neho." A zrazu veta „je po všetkom" naberá ešte väčší význam, pretože si uvedomíte, že nielen tie negatívne veci sú fuč, ale je aj po študentskom živote, po jednom z najkrajších období, aké môže človek zažiť. Stará známa pravda, že každá minca má dve strany našla svoje ďalšie uplatnenie. A tak euforickú náladu bezprostredne po štátniciach vystrieda možno až prudká nostalgia a obavy z budúcnosti, pretože viete, že už v krátkom čase sa toho veľa zmení a vy budete musieť začať riešiť úplné iné veci... Ale ešte aj tento stav nemusí trvať vo vašej hlave dlho. V každom prípade ste radi, že máte konečne voľný deň, že si môžete dlhšie pospať, resp. vyspať opicu bez toho, aby ste krvopotne rozmýšľali, či si ešte môžete dovoliť absenčku na prednášku alebo seminár. Jednoducho, môžete robiť to čo chcete vy a nie to, čo sa očakáva od vás, že robiť budete - mať zapichnutý nos v knihách...

Poslednou bodkou štúdia, vašej snahy a odmenou za ňu sú samozrejme promócie - ceremoniál určený hlavne pre vašu rodinu a blízkych, ktorí vám celých tých 5 rokov fandili, a ktorí by vás „vydedili", keby žiadne v tento rok neboli:)... Nahodiť habity... počuť z reproduktoru svoje meno ako víťazný gong v pevnosti Boyard... prospel/a... prospel/a s vyznamenaním... nasadiť úsmev č. 5... hrdo kráčať po papier, kvôli ktorému ste 5 rokov hrali tú "tragikomédiu" na univerzitnom javisku:)... „nedostať sa na titulku" a nezložiť sa v opätkoch na „Schodoch slávy"... vyobjímať sa s rodinou... dostať viac kvetov ako na všetky doterajšie narodeniny dokopy... utrieť mame slzy... držať diplom ako Stanleyho pohár... hlúpo sa škeriť na fotkách.... zatančiť si so spolužiakmi Tanec víťazstva... rozlúčiť sa so spolužiakmi hromadným objatím... zahrnúť sa sľubmi, ako sa budete ďalej stretávať... a zabudnúť v tej eufórii na to, že výška spája ľudí zo všetkých kútov štátu a stretnúť sa bude každým rokom pochopiteľne ťažšie...

To bolo pred rokom, keď som kráčala po diplom a popravde - asi ma teraz až tak nezaujíma kam si vykračuje to ľudstvo ale... kam kráčam ja??? Kto ešte z mojich spolužiakov to po roku stále nevie??? Kto z nich má pocit, že vlastne nekráča, ale iba prešľapuje na jednom mieste, pretože na pracovnom trhu absolvent = človek bez praxe? Čo sa zmení za rok od ukončenia školy u mladého absolventa? Nezmení? Aké budú jeho pocity o rok z reálneho života, keď skončí slastné študentské obdobie? Rovnaké ako moje?...Toľko otázok, ale koľko odpovedí?... otváram oči... spomienky sa strácajú ako ranná hmla s východom Slnka a realita momentálne nezamestnanej učiteľky rok po výške nadobúda opäť svoje zreteľné kontúry...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?